Má televízne násilie naozaj vplyv?

Masmédiá a ich producenti sa až prehnane zameriavajú na patologické prejavy ľudstva, pretože dobre vedia, že im prinesú najväčší zisk. Michael Kunczik dokonca tvrdí, že televízne programy sú len prostriedky slúžiace jednému cieľu, ktorým je vyplniť priestor medzi reklamami. Ak je miera sledovanosti nízka, príslušný program nemá žiadnu šancu byť reklamou podporovaný.[1] To znamená, že musí byť nahradený takým, ktorý si získa divácku priazeň.

Bohužiaľ, často je to program, ktorý obsahuje násilie. „Z psychologického hľadiska násilie v médiách zvyšuje sledovanosť, čo je cieľom producentov.“[2] Televízna produkcia je neraz reprezentáciou toho, čo prechádza psychiatrickými liečebňami: incesty, psychické ochorenia, dôsledky rekomponovaných rodín na deťoch, dopad kriminality rodiča na dieťa, otec či matka vo väzbe, rozvodová problematika, šikana, týranie, úmrtia, znásilnenia a pod.[3]

Hoci je to smutné, hraničné situácie ľudského života zobrazené tým najrealistickejším spôsobom predávajú film, správy, informácie.

Áno – bolesť,  utrpenie a neraz aj násilie a zlo je súčasťou našich životov, ich neustále zobrazovanie a prezentácia v médiách nás však oberá o čosi nenahraditeľné – o súcit. To však nie je jediným problémom televízneho násilia. Jeho nadmerná konzumácia prostredníctvom televíznej obrazovky má vplyv tak na správanie rodičov, ako aj na správanie detí.  Hoci nemáme dostatok výskumov, ktoré by poukazovali na priamu súvislosť televízneho násilia s tým, ktoré sa deje v rodinách, existuje niekoľko výskumov o pôsobení televízneho násilia na jedincov. Hovoria o tom predovšetkým americkí výskumníci.

Na rôznych internetových stránkach sa môžeme dozvedieť o pestrej škále pôsobenia televízie na človeka.[4] Už v roku 1983 vydal Americký národný ústav pre duševné zdravie správu o vzťahu medzi agresívnym správaním detí a dospievajúcich a sledovaním násilia v televízii.[5]

Podobnú správu priniesol v roku 2000 v Spojených štátoch úrad Sergeon general spoločne s najdôležitejšími zdravotníckymi organizáciami v Amerike. Tieto organizácie sa zhodli na tom, že násilie v médiách prispieva k narastaniu násilného správania medzi deťmi a tínedžermi.[6]

Výsledky zaujímavého výskumu priniesol aj časopis Science v roku 2002. Výskum viedol doktor Johnson, ktorý spolu s Newyorským štátnym psychiatrickým inštitútom skúmal deti v 707 rodinách v dvoch okresoch štátu New York po dobu 17 rokov. Johnson zistil, že adolescenti a mladí dospelí, ktorí televíziu sledovali viac než sedem hodín týždenne, mali vyššiu pravdepodobnosť (od 10 do 200%) agresívneho konania alebo trestných činov v neskorších rokoch. Štúdia tiež zistila spojenie medzi násilím a sledovaním akýchkoľvek, nielen násilných programov. Táto štúdia je dôležitá pre svoj dlhodobý charakter a tiež preto, že potvrdila spojenie medzi sledovaním televízie a násilným kriminálnym správaním popri iných charakteristikách prostredia, ako nízky príjem rodín, bývanie v nebezpečných susedstvách a zanedbávanie rodičmi.[7] 

Drvivá väčšina odborníkov sa teda zhoduje na tom, že medzi mediálnym násilím a agresívnym správaním je určitá súvislosť, aj keď mediálne násilie nemožno považovať za jedinú príčinu agresivity recipienta.[8] S týmto faktom je preto dobré počítať pri výbere televízneho programu či už pre vás, alebo pre vaše deti.

 Ružena Dvorščáková