O sexe na televíznych obrazovkách

V dnešných programových štruktúrach predovšetkým komerčných televízií (aj keď verejnoprávna televízia „úspešne“ dobieha nasadený trend) nachádzame v ktorúkoľvek hodinu programy obsahujúce sexuálnu tematiku. Vulgárny slovník, dvojzmyselné narážky, neraz viac ako vášnivé bozky, či perverzne orientovaná nahota nezapadajú do piktogramom označenej cieľovej skupiny divákov a ani do časového zaradenia, v ktorom sa daný program obsahujúci spomínané prvky vysiela. Ak sa teda rodič v úlohe akéhosi cenzora pokúša ochrániť svoje deti pred škodlivými obsahmi, mnohokrát dochádza k záveru, že ak program neobsahuje násilné prvky, nevyhýba sa tým sexuálnym. (Čo však samozrejme nevylučuje možnosť, že sú tam zastúpené obe.) Sexuálny podtón už obsahujú dokonca aj rozprávky. Malým deťom sa ponúkajú modely ich hrdiniek, ktoré sú až príliš vyspelé – väčšie poprsie, dlhé nohy, neraz odhalený dekolt, či prikrátka sukňa. „Vo vysielaní pre deti nemusia a ani nemôžu byť explicitné sexuálne obrazy, no nevhodné sexuálne motívy už pomaly skresľujú detský pohľad na sexualitu. Ako deti rastú, so sexuálnymi motívmi sa stretávajú čoraz častejšie a čoraz v explicitnejšej podobe, pričom nie všetky podnety dokážu dôkladne spracovať.“[1]

Výrazne nevhodným spôsobom môže sexuálna tematika pôsobiť prostredníctvom televízie na tínedžerov. V ohromne bohatej ponuke seriálov nájdeme množstvo titulov, ktoré prezentujú vzťahy medzi dospievajúcou mládežou. Ich koncentrácia sa zvyšuje cez víkend a prázdniny. Ide o seriály a filmy, kde veľakrát primladí hlavní hrdinovia „riešia“ vzťahy, pričom neraz sú zobrazované aj ich prvé sexuálne skúsenosti. Najsilnejší z citov, teda láska, býva exponovane premietnutá do pudov sebazáchovy jedinca, ktoré sú realizované kopulačným aktom zanechania genetického materiálu ako zmaterializovaného prejavu strachu z horror vacui vlastného bytia.[2] Prostredníctvom „nevinných“ náznakov, vyzývavého správania či priamo sexuálnych scén sa mládeži dostáva prvotná sexuálna výchova. Táto skutočnosť je o to alarmujúcejšia, ak je to jediná sexuálna výchova, ktorú dostávajú. Mladí ľudia tak vyrastajú v prostredí, kde sa sex stotožňuje s nahým ženským telom, ktoré je značne zidealizované. Žena má podľa tejto predstavy možnosť sexuálne sa realizovať len vtedy, ak je v úlohe „koristi“, ktorá láka „dravcov“. Ženy si pripadajú sexuálne nepríťažlivé, ak nemajú veľké poprsie, oholené nohy, podpazušie, brucho, či chĺpky okolo bradaviek. V dôsledku tejto estetickej propagandy sa sexuálne vzrušenie u mnohých žien odvíja len od toho, či sú žiadané. To, čo je spojené s telom, súvisí so ženou. Muž je zobrazovaný ako príjemca pôžitkov, ktoré mu bezpodmienečne poskytne žena, čím je ženské telo používané ako dekorácia alebo ornament.[3]

Nejde však o len tzv. tínedžerské seriály, resp. filmy. Súčasný trend pridáva do takmer každého filmu, nerozlišujúc od žánru, sex. V detektívnom príbehu o hľadaní zlodejov, nájdeme aj sondu do súkromného života detektíva a jeho nezáväzných vzťahov. Tzv. akčný film nám okrem krvi a zbraní prinesie aj odľahčenie v podobe romantického vzťahu medzi zločincom na úteku a jeho rukojemníčkou. Takto by sme mohli pokračovať ďalej. Čo to pre nás môže znamenať?

„Pretlak sexuálnych tém na televíznej obrazovke môže mať tak za následok, že diváci akceptujú taký stav ako prirodzený: kedysi odvážne erotické scény budú vnímané ako obyčajné a latka decentnosti sa znova bude môcť o hodný kus znížiť; zvrátenosť sa bude považovať za normálnosť.“[4] V praktickom živote to znamená, že to, čo sa nám v televízii dennodenne ponúka ako normálna a prirodzená vec, sa ňou naozaj môže stať navzdory morálnym zásadám, tradícii, či zdravému rozumu. V konkrétnych prípadoch môžeme hovoriť o témach ako predmanželský sex, masturbácia, manželská nevera alebo homosexualita. Všetky tieto témy sa v súčasnej dobe v televízii prezentujú ako záležitosti osobnej voľby, ktoré vychádzajú z možnosti slobodne sa rozhodnúť, ak človek po niečom túži alebo potrebuje. Kedysi pred dvadsiatimi rokmi by verejnosť filmy, seriály a relácie podporujúce túto tematiku odsúdila. Dnes odsudzuje tých, ktorí otvorene poukážu na ich zvrátenosť. Dokonca bývajú obvinení z netolerancie inakosti a neraz aj z popierania slobody prejavu, alebo prinajmenšom bývajú označení ako nemoderní.

Zasępa práve o tejto problematike hovorí ako o manipulácii mediálnym slovníkom. Dávanie nových významov starým a všeobecne známym slovám je podľa neho formou manipulácie podvedomím.[5] „Byť moderným, to znamená nedodržiavať doterajšie náboženské, národné, etické a tradičné normy. Znamená to presadzovať aborty, pornografiu, kult sexu a zosmiešňovať vernosť zásadám a rodinnej tradícii. Pritom sa nejedná o vnútorné presvedčenie, ale o vonkajšiu demonštráciu spomínanej „modernosti“.[6]

Ak teda chce byť televízny divák moderným, mal by akceptovať sex, vulgárnosť a vlastne všetko, čo televízia ponúka s označením „moderné“. Môžu to byť rozprávky pre deti, tínedžerské seriály, večerné filmy, či „emóciami nabité“ relácie. V mnohých programoch nachádzame „moderný“ štýl života poznačený plytkosťou v rozmanitých podobách.  Aké je konkrétne ohrozenie rodiny prostredníctvom programov so sexuálnou tematikou? V zdravom sociálnom prostredí a teda v zdravej rodine pretlak sexuálnych tém v televízii nemusí mať závažnejší vplyv. Avšak na nezdravú rodinu môžu pôsobiť deštruktívne. Najväčším nebezpečenstvom je znecitlivenie a následná tolerancia voči veciam, ktoré si vyžadujú krehký prístup a intimitu.

Ružena Dvorščáková

foto: http://obrazky.4ever.sk/laska/srdiecka/ruky-v-tvare-srdca-153357

 

 

 

 



[1] ZASĘPA, T. – IZRAEL, P. 2011. Televízia u nás doma. Ružomberok: VERBUM, vydavateľstvo KU, 2011, s. 76.

[2] WOJCIECHOWSKI, L. 2009. Hodnotné násilie. In Masmediálna komunikácia a realita I.. eds. Trnava: Univerzita sv. Cyrila a Metoda, 2009. s. 550.

[3] WOJCIECHOWSKI, L. 2009. Hodnotné násilie. In Masmediálna komunikácia a realita I.. eds. Trnava: Univerzita sv. Cyrila a Metoda, 2009. s. 552.

[4] ZASĘPA, T. – IZRAEL, P. 2011. Televízia u nás doma. Ružomberok: VERBUM, vydavateľstvo KU, 2011. s. 75.

[5] ZASĘPA, T. – OLEKŠÁK, P. – GAZDA, I. 2009. Etika v žurnalistike. Ružomberok: VERBUM, 2009. s.  130.

[6] ZASĘPA, T. – OLEKŠÁK, P. – GAZDA, I. 2009. Etika v žurnalistike. Ružomberok: VERBUM, 2009. s.  133.