Thriller – pozerať, či nepozerať?
Dôležitou súčasťou televízneho vysielania je film. Divákom prináša obzvlášť hlboký pôžitok, ktorý v nich môže zotrvať ešte dlho po vypnutí televízora. Prirodzene, pôžitok môže byť tak pozitívny ako aj negatívny, ba dokonca aj rozpačitý. Vysielateľom filmov na vašom pôžitku pravdupovediac nezáleží. To jediné, čo ich zaujíma, je zisk. Ten im zabezpečíte sledovanosťou. Čo však zabezpečí tú? Na našu hanbu toho nie je potrebné až tak veľa. Zbrane, bitka, násilie a krv, krv a ešte viac krvi…
Keď hovoríme o násilí vo filme, nemôžeme opomenúť klasické akčné filmy vysielané väčšinou vo večerných hodinách, ale predovšetkým filmy s tajomným podtitulom „thriller“. V skutočnosti ide o filmy, kde sa ústredná postava ocitne v životu nebezpečnej situácii z dôvodov, ktoré nie sú na začiatku jasné, vystupujú v nej jej oponenti, ktorí sa dajú len ťažko identifikovať a odkiaľ je únik resp. víťazstvo zdanlivo nemožné. Primárnymi dramatickými nástrojmi, ktoré thriller využíva, sú extrémna akcia a napätie.[1] V súčasnosti ide skôr o filmy, kde môžeme nájsť kúsok z takmer každého filmového žánru – napr. romance, drámy, histórie, či sci – fi, a samozrejme aj poriadny kus akčnosti a teda agresie a násilia. Ak si pod nálepkou akčný film vieme hneď predstaviť približne 80 minút strieľania a krvi, pri thrilleri nikdy presne nevieme, čo môžeme očakávať. A tak nás nezriedka môže prekvapiť násilie v akejkoľvek podobe a forme.
Typickým príkladom takého trilleru je film režiséra Pierra Morela (2008, v hlavnej úlohe Liam Neeson) 96 hodín. Rozvedený muž sa počas telefonátu s dcérou, ktorá je na výlete v Paríži, stane svedkom jej únosu. Neváha ani sekundu, aby nasadol na prvé lietadlo do Francúzska. Vyhľadá tam svojho niekdajšieho priateľa, získa potrebné informácie o inkriminovanom telefonáte, nájde dcérinho únoscu a mučením ho prinúti odhaliť jej pobyt. Počas hľadania nezvestného dievčaťa zanecháva za sebou tento hrdina spúšť a mŕtvoly. Nespí a neje. Ide mu len o záchranu svojej dcéry. Nakoniec sa mu to samozrejme podarí a šťastne privedie dcéru domov. To, že popri jej záchrane vystrieľal nespočetné množstvo guliek a prelial hektolitre krvi, nikto nerieši. Vďaka tejto nebezpečnej situácii sa predtým komplikovaný vzťah otca a dcéry mení na takmer idylický. Kedysi nepochopený otec sa pre dcéru stáva hrdinom, pretože dokázal všetko a všetkých prekonať, aby ona prežila.
Zamyslime sa nad posolstvom tohto filmu. Je dovolené použiť všetky prostriedky, aby sme dosiahli svoj cieľ? Pre dobro našich detí by sme urobili naozaj všetko, ale môžeme si kvôli tomu dovoliť aj zabíjať? Aká je hodnota tohto filmu, keď zabíjanie hlavného hrdinu bolo odobrené záchranou dcéry, pričom nebolo nijako potrestané? Bola hodnota života hrdinovej dcéry väčšia, ako hodnota životov záporných postáv, ktoré boli vo filme bez ľútosti pozabíjané? Toto sú otázky, na ktoré si však bežný divák zvyčajne neodpovedá. Naopak, skôr oceňuje zaťatosť a odvahu hlavného hrdinu, hoci niekde v hĺbke si možno uvedomuje aspoň nereálnosť videného. Myslíme si, že je dôležité zdôrazniť potrebu upozorňovania na takýto druh filmov. „Samozrejme netreba si hneď myslieť, že predstavovanie zla je samo osebe hriechom a priestupkom.“[2] Život prináša rôzne situácie, ktoré v sebe veľakrát nesú aj negatívne náboje odzrkadľujúce sa v chybách, priestupkoch, dokonca i v zločinoch. Je prirodzené premietnuť ich aj do filmu. Problém nastáva pri ich zobrazovaní – pretože to môže byť neprimerané situácii či mimoriadne nevkusné.
Zobrazovanie násilia v televízii prináša sledovanosť. Sledovanosť zisk. Za každou sledovanosťou sú oči, ktoré to sledujú. Kiežby nám pôžitok prinášalo aj niečo iné ako násilie.
Ružena Dvorščáková
foto: http://www.unleashthefanboy.com/video-games/5-classic-video-games-that-would-make-great-movies/65295
